O Čom Boli Vianoce Niekedy, O Čom Sú Teraz A O Čom By Byť NEMALI

O Čom Boli Vianoce Niekedy, O Čom Sú Teraz A O Čom By Byť Nemali

Vianoce. Ten ikonický čas pokoja a pohody. Radosti a šťastia. Nepoznám človeka, ktorý by sa na tento sviatok netešil. Už len to vedomie, že prichádzajú, dokáže samo o sebe vyčarovať úsmev na tvári mnohým.

No aby som zbytočne nechodil okolo horúcej kaše, uvediem veci na správnu mieru hneď takto na začiatok. Tento článok nebude výpravou do minulosti a objavovaním koreňov tohto krásneho sviatku, ktorý prežil stáročia.

Nebudeme si tu spisovať zvyky ani tradície, ktoré sa niekedy slávili a nadávať na mladšiu generáciu, že si tento deň nedokáže patrične uctiť. To vôbec.

Článok je skôr výpoveď. Akási úvaha. O tom, ako si sviatky pamätám ja a o tom, čo pre mňa a ľudí v mojom okolí znamenali, pár rokov dozadu. Tiež o tom, aké kontúry nabrali dnes a následne si trošku pripomenieme skutočné hodnoty, ktoré symbolizujú ducha Vianoc, aby sme si ich vedeli dvadsiaty štvrtý deň v tomto mesiaci opäť pripomenúť.

O ČOM BOLI VIANOCE NIEKEDY

Vianoce symbolizovali skutočne čas oddychu, čas pokoja. Ľudia pracovali tvrdo počas celého roka a sviatky boli konečne časom, kedy si dopriali chvíľku na relax.

No nebolo to len o fyzickom oddychu. Svojej mysli dopriali taktiež menšiu pauzu. Na tých pár dní sa prestali trápiť. Boli prítomní iba v tomto jedinom okamihu. Tu a teraz. Telom aj duchom.

Nelámali si hlavu nad vecami, ktoré nestihli v roku súčasnom, v tom, ktorý sa pomaličky chýlil ku svojmu koncu a už vôbec si nerobili starosti s tým, čo prinesie rok ďalší. Tešili sa z toho, čo majú dnes. Boli vďačný za dnešný deň. Na ničom inom nezáležalo, len na tejto chvíli.

Boli tiež časom pohody. Žiadne naháňačky, vybavovačky, nakupovanie, či iné stresové aktivity. V dome vládla pohoda. Deti sa ráno zobudili na škoricovú vôňu, ktorá sa niesla z kuchyne. Či už babka, či už mama, jedna z nich sa zakaždým postarala o to, aby sa dali veci do pohybu spolu s vychádzajúcim slnkom, ktorého lúče sa nesmelo dotýkali zasneženej krajiny. No žiaden stres, to vôbec. Času bolo požehnane. Na všetky prípravy sme mali celý deň. Času akoby sme mali v tej dobe viac, ako ho máme dnes. Zvláštne.

Boli tiež časom zbližovania, časom na rodinu. I keď ja som v rodine nikdy nemal najideálnejšie vzťahy, zakaždým sme sa na Vianoce stretli. I keď nie všetci, tak väčšina. Zabudli sme na všetky sváry a nezhody, ktoré sme medzi sebou mali a dokázali sa pozrieť poza ne. Nesústredili sme sa na to, čo nás rozdeľovalo, ale na to, čo nás spájalo. V dome vládla neopísateľná atmosféra.

Kým sa dospelí vášnivo rozprávali o tom, čo za posledný rok stihli, my malí sme mali iné plány. Behali sme po dome hore-dole, sem a tam. Zakaždým sme si našli nejakú zábavku. Kradli sme salonky zo stromčeku a obaly sme potom zatočili naspäť, aby to vyzeralo, že tam tá lahodná sladkosť stále je.

No tam sme sa pochopiteľne nezastavili. Keďže sme museli povinne držať pôst, boli sme hladní ako stádo malých vlkov. A tak, keď sa tí starší nepozerali, snažili sme sa ukoristiť ďalšie sladkosti, ďalšie koláčiky. A že ich bolo požehnane. Ako pre malú detskú armádu.

Boli Rumovníky, Punčovníky, Vianočné pečivo, Žĺtkové rezy a sem tam Kremeše. A Medvedie Dlabky… Bože na Dlabky by som skoro zabudol. Tie som nemal už roky. Je to až zvláštne. Tieto koláčiky nepatrili nikdy k mojim favoritom, no ak mám byť úprimný, chýbajú mi.

Nemali sme tiramisu, rafaelo guličky, ani Sacher tortu a už vôbec nie Opitého Izidora. Moji starí rodičia boli jednoduchí a tak sme mali na stole tradičnejšie zákusky. No bolo to úplne v poriadku. Nezaujímalo nás, čo majú iní ľudia, či susedia. Boli sme vďační za to, čo sme mali na stole my.

A tak sme sa schovávali pod stolmi, v izbách, v ktorých nikto nebol a v bunkroch. Väčšinou sme mali čokoládové ústa, no občas aj červené líca s otlačkom dlane dospelého, v prípadoch, kedy sme to prepískli.

Boli časom spolupráce. Na Vianoce nešiel nikto sólo. Všetci spolupracovali. Každý mal svoju úlohu, no nikto na ňu nebol sám. Ženy v kuchyni vypekali. Rozprávali sa, klebetili, no hlavne zdieľali recepty a pomáhali jedna druhej.

Decká zdobili stromček. Samozrejme spolu s nejakým dospeláckym dozorom, ktorý dohliadal na rovnomerné rozmiestnenie ozdôb a tiež na to, že zostanú všetky sladkosti bez úhony.

Z toho zdobenia sme mali najväčšiu radosť. Vytiahli sme tie staré zaprášené krabice plné ozdôb, reťazí a svetielok. Zatiaľčo jeden rozmotával svetielka, druhý sa snažil nájsť aspoň dve rovnaké ozdoby.

Pretože vtedy to neboli tie krásne nablýskané sety, ktoré dokážeš kúpiť dnes už v každom obchode s vianočnou tématikou, či zariadením bytu. Vtedy to boli ozdoby, ktoré sa používali roky. Kopec z nich sa stratil, kopec z nich sa zničil, no zakaždým sa našli nové, ktoré sa do zbierky pridali. No už nikdy rovnaké.

Časom radosti, šťastia a vďačnosti. Nikdy sme toho nemali veľa. A práve preto sme sa dokázali tešiť aj z toho mála. Ba čo len tešiť, o to málo sme sa delili. Boli sme vďační skutočne za všetko. I za veci, ktoré sú možno pre väčšinu ľudí samozrejmosťou.

Tešili sme sa dobrému jedlu. Chutným mlsnotám. Pekne vyzdobenému stromčeku. Atmosfére. Streche nad hlavou. Že sa nás toľko za jeden stôl zmestilo. Mali sme skrátka radosť z maličkostí. To bolo na tom to krásne.

Časom lásky. To, že sa máme radi, to sme si síce ukazovali počas celého dňa, no najviac sme si to ukázali za pomoci darčekov. No pozor, nenechaj sa pomýliť. Darčeky sa nedávali tak, ako sa dávajú dnes. Veľkolepé. A drahé. Bože, hlavne nech sú drahé. Akoby to predsa vyzeralo, keby si dal niekomu niečo lacné.

Nie. Vtedy sme si dávali skutočné darčeky, také, ktoré ľudia potrebovali, také, ktoré sa im hodili. Keďže sme spolu trávili ďaleko viac času, dokonale sme vedeli, čo ten druhý potrebuje. A presne to si našiel pod stromčekom. Či už to bola nová vetrovka, či už nové čižmy alebo niekoľko párov ponožiek, dúfajúc, že ich dotyčný nevyderie tak rýchlo, ako tie predošlé.

Dávali sme od srdca a nezištne. Nie preto, aby sme na niekoho zapôsobili. Robili sme to pre obdarovaných, nie pre seba.

Časom zábavy. Zažili sme kopec srandy. Rok, čo rok. Sviatky, čo sviatky. Chodili sme sa sánkovať, guľovať, stavali sme snehuliakov a tí, ktorím sebavedomie nechýbalo, tí sa pustili do iglu. Len tak pre zaujímavosť, iglu som postavené v živote nevidel, takže si asi vieš predstaviť, ako to zakaždým dopadlo. 🙂

Mali sme hádam jeden dvojmetrový kopec, no zakaždým sa tam zbehli decká z celého sídliska. Atmosféra bola neopísateľná, všetci sme sa poznali. Von sme totižto chodili často aj mimo sviatkov, takže to nebolo nič nepochopiteľné.

Časom tradícií. Celý deň sa držal pôst. Pod obrus sa dávalo zrno a peniaze. Okolo nôh stola sa zasa dávala reťaz. Večer sa krájalo jablko a všetci čakali so zatajeným dychom, či uvidia tú toľko ospevovanú hviezdu.

I keď sme nikdy neboli nejakí prehnaní katolíci, zakaždým sme sa pomodlili. No nemodlili sme sa za to, aby sme mali viac, aby sme sa mali lepšie. Ďakovali sme za to, čo už dávno máme. Následne sme sa najedli a po večeri skončila šupina z kapra hádam v každej peňaženke.

[divider_1px]

Ak sa ti myšlienky v článku páčia, tak si daj od tohto náruživého čítania menšiu pauzičku a lajkni MOTIVATION-MANa na Facebooku. Zaistíš si tým to, že ti ďalšie zaujímavé články neujdú. Jednen klik a o ďalšie nadupané riadky budeš mať postarané. Tak šup. 😉

[divider_1px]

O ČOM SÚ VIANOCE DNES

O predvianočných stresoch. Tie časy pokoja, akoby sa za tie roky vytratili a Vianoce dostali akýsi úplne iný rozmer. Už viac nie sú sviatkami pokoja a oddychu.

Je to skôr niečo ako občianska povinnosť. Komerčný deň, v ktorý má každý omnoho viac povinností, ako v ktorýkoľvek iný deň v roku. A všetci sa niekam ponáhľajú.

Bože, nohy si idú zodrať. Zbesilo sa rútia ulicami, nákupnými centrami, prekračujú povolenú rýchlosť na cestách. Náhlia sa, i keď vlastne nie je kam. Snažia sa to všetko postíhať, i keď nie je čo.

O darčekoch. A nie o hocijakých. O tých najlepších. Najdrahších. Najprepychovejších. Aby sme sa trošku ukázali. Aby aj ostatní videli. Čo tam po tom, že dotyčný potrebuje novú bundu, pretože tá stará melie z posledného. Čo tam po tom, že má rozpadnuté boty a uvítal by nové.

Počítač dostane! Nebudem mu predsa kupovať niečo za 70€. Šak počítač sa mu takisto určite hodí. I keď možno trošku menej. Ale zasa ako bude vyzerať pod tým stromčekom. To bude pohľad!

A takto rozmýšľa veľa ľudí. A keď na drahý darček nemajú, požičajú si. V telke videli dobrú reklamu. Ani veľa nepreplatia. A do dvoch rokov to budú mať splatené. Veď čo sú to dva roky. A sviatky predsa nie sú každý deň. Rozhodnuté.

A niektorí rodičia zasa dávajú deťom darčeky, aby v ich životoch zaplnili to množstvo času, ktoré s nimi nemôžu stráviť, pretože majú veľa práce, veľa povinností. I keď by ich deti boli omnoho vďačnejšie za čas strávený pokope. Ako rodina. No tento rok to budú musieť zasa vyriešiť tie darčeky, pretože toho máme opäť veľa. Hádam ten budúci.

O predvádzaní sa. Sú o tom, kto napečie najlepšie koláčiky. O tom, kto kúpi najdrahší darček. O tom, kto má najkrajšiu výzdobu. O tom, kto má najprepychovejšiu hostinu. Úplne zabúdame na skutočné hodnoty. Ignorujeme skutočnosť, že by to mali byť aj sviatky pokory. A koniec koncov, ignorujeme aj ostatných, pretože toto všetko robíme pre seba, nie pre nich. I keď si nahovárame niečo iné.

O práci. Je to smutné, no je to tak. Stretol som sa s toľkými ľuďmi, ktorí sviatky využívali k tomu, aby dobehli resty za posledných pár mesiacov. To, čo nestihli do dnešného dňa, na tom pracujú počas sviatkov, pretože majú kľud. Kľud od ostatných ľudí, kľud od ostatných povinností. Síce sú doma, no nie sú s rodinou. Ich telo sedí za štedrovečerným stolom, no ich myseľ je stále v pracovni.

O samote/izolácii. Kde sú tí ľudia, ktorých boli po večeri plné ulice. Tí, ktorí si vinšovali, tí, ktorí spievali a chodili popriať susedom. Kam sa podeli?

Dnes už ťa sused v bráne horko-ťažko pozdraví, nieto ešte aby ti zaželal k Vianociam. Niektorí sa tvária, že práve zbadali niečo zaujímavé na dlážke, vždy keď ideš oproti nim.

No, aby sme sa zle nepochopili, nehovorím tu teraz iba o susedských vzťahoch. Hovorím o nás. Pretože, ono to nie je iba o tom, že by sme si držali odstup, boli plachí, či hanbliví. V skutočnosti, akoby nás druhí úplne prestali zaujímať. Pretože toto ukážkové správanie nepredvádzame iba na chodbách v panelákoch. Môžeme to vidieť aj v rodinách.

Po Štedrej večeri sa rozdelíme a zalezieme každý do svojej izby. Decká za počítač, rodičia pred televízor. Nerozprávame sa. Niektorí sledujeme hlúpe vianočné programy, niektorí nedokážeme zrak odlepiť od tých modrobielych farieb, od siete, ktorá by nás mala spájať, no robí opak.

Neviem teda ako ty, no ja si takto Vianoce nepredstavujem.

O ČOM BY VIANOCE MALI BYŤ

O ľuďoch. Vždy to o nich bolo. Len sme na to v poslednej dobe akosi pozabudli. Bolo to o rodine, bolo to o blízkych. A malo by to byť o nich aj dnes. Mali by byť o vyjadrení vďačnosti, že sa títo ľudia v našich životoch nachádzajú, že sú ich súčasťou.

Pretože nie sú samozrejmosťou. Nemusia tu byť stále. A pravdu povediac, navždy tu určite ani nebudú. Preto by si mal vítať každú chvíľu, ktorú s nimi môžeš stráviť. Mal by si sa snažiť o to, aby ste sa na Vianoce zišli ako rodina. A nemyslím tým len tú pokrvnú. Myslím tým všetkých, ktorí sú ti blízki. Všetkých, ktorí pre teba znamenajú viac.

My máme s kamarátmi nádherný zvyk. Každé Vianoce sa stretneme. Samozrejme, najprv strávime čas s rodinou, najeme sa spolu, pozrieme si niečo v telke (pravdepodobne Popolušku a Mrázika, pretože tam už ôsmy rok po sebe nič iné nejde), dáme si darčeky a podebatíme.

No neskôr, spolu s ručičkami hodín, ktoré odbijú desiatu hodinu, sa vytrácame do tmavých ulíc, aby sme videli svoju druhú rodinu. Tú, ktorú sme si sami vybrali. A môžem ti povedať, nie je lepšieho zvyku. Stretneme sa všetci. Zakaždým. A zakaždým je to neopísateľný zážitok a nezabudnuteľná jazda. Vrelo odporúčam. 😉

O dávaní a zdielaní. Ono je to totižto veľmi jednoduché, zabudnúť na tých, ktorí nemali toľko „šťastia“ ako sme mali my. Alebo lepšie povedané na tých, ku ktorým život nebol taký ústretový. I keď si to možno neuvedomujeme, máme toho omnoho viac, ako majú druhí. A to nehovorím iba o darčekoch, či materiálnych veciach. Hovorím o tom, že nie všetci majú rodinu. Nie všetci majú strechu nad hlavou, či jedlo, ktorým by sa v chladný vianočný večer zasýtili.

Preto nezabúdaj, že tento sviatok je viac o dávaní, ako o prijímaní. Podeľ sa o to svoje bohatstvo aj s inými ľuďmi. Som si istý, že aj vo svojom meste nájdeš kopec dobročinných akcií, či zbierok, ktoré pomáhajú tým, ktorí majú menej.

O atmosfére. I keď si to možno neuvedomuješ, je to práve tá atmosféra, na ktorú sa najviac tešíš. To je ten duch Vianoc, tá je zodpovedná za to čaro. A i keď sa dnes už skoro vytratila, stále nám dokáže vyčarovať úsmev na tvári. A teraz si predstav, že by sme ju dokázali spoločným úsilím umocniť a opäť priviesť k životu. Sám mi povedz, ako by si sa cítil. 😉

O dobití bateriek, o oddychu. Veď samotná definícia tohto sviatku o tom hovorí. Čas oddychu a pokoja. Čo takto sa teda k tomu vrátiť. Veď si toho mal v poslednom roku celkom dosť, nemyslíš? Alebo mám lepšiu otázku. Kde chceš načerpať nové sily, novú inšpiráciu, nové odhodlanie a motiváciu, keď si nedovolíš zastať ani počas sviatkov, k tomu určených?

PREČO SME TO VŠETKO DOPUSTILI

Nechali sme sa strhnúť tým rýchlym tempom doby, v ktorej žijeme. Niekedy ľudia pracovali na svojom úspechu celý život, dnes ho chceme do dvoch rokov. Prípadne do troch. Okej, maximálne do piatich, no to už je skutočne posledná hranica. Chceme okamžite schudnúť, okamžite zmeniť svoj život, okamžite odstrániť svoje zlozvyky.

Čiastočne za to môže televízia a tie choré reklamy v nej. Reklamy plné 30-dňových plánov pre úspech, dvojtýždňových chudnúcich kúr a sľubov o lepšom živote s okamžitou platnosťou. Plnými magických tabliet, zázračných kurzov.

No tie sú na vine iba sčasti. Z polovice, ak by som mal hádať. Druhú polovicu viny máš na vlastnom triku, kamarát. Pretože tie reklamy pozeráš. Pretože sa dobrovoľne nechávaš oklamať. Každý boží deň. Pekne jeden za druhým.

A preto máme pocit, že musíme mať všetko okamžite. Musíme viac pracovať, viac makať na svojom úspechu, viac si zariaďovať život. Sme natoľko zaneprázdnení zariaďovaním si života, že zabúdame skutočne žiť. A to je smutné.

Jednoducho sa ale nevieme vzdať toho pocitu, že si nemôžeme oddýchnuť. Nemôžeme zastaviť, pretože by nás niekto mohol predbehnúť. Určite si pauzu doprajeme, no teraz ešte nie. Až potom, až neskôr, keď bude viac času.

Myšlienka na záver: O tom, či Vianoce stratili svoje čaro alebo nie, môžme diskutovať do nekonečna, no isté je, že sa zmenili. Avšak, treba si uvedomiť, že to, aké budú tie tohtoročné, to záleží iba od nás.

Sviatky budeme mať presne také, akými si ich sami spravíme. Preto namiesto toho zbytočného moralizovania by si radšej mohol zamerať všetku svoju energiu na to, aby si si ich spravil presne také, po akých túžiš. 😉

Nie zrovna klasický záver článku: Dnes ťa na záver nebudem žiadať o zdieľanie článku, či jeho zbesilé lajkovanie, i keď tieto veci samozrejme uvítam. Vlastne, iba tým, že budeš článok zdielať, pomôžeš ďalším ľuďom, aby si na Vianoce pripomenuli tie skutočné hodnoty. No žiadať ťa o to nebudem.

Požiadam ťa o iné. Napíš mi do komentárov, čo znamená tento sviatok pre teba. Ako si ho pamätáš a ako veľmi sa zmenil k dnešnému dňu. O čom si myslíš, že by mal byť a čo by si na ňom zmenil ty. Napíš mi čokoľvek, čo máš k tomuto dňu na srdci. To je to, o čo ťa žiadam dnes. 😉

A samozrejme, ako som naznačil už v predošlých riadkoch, socializovanie príspevku za pomoci gombíku na zdieľanie a gombíku, ktorým vyjadríš, že sa ti článok páčil, je dovolené a vítané. Smelo do toho, ruky ti zväzovať nebudem. 😉

Taktiež sa budem tešiť, ak zostaneme v kontakte, tak sa zapíš do NEWSLETTER-u, aby ti neušli ďalšie nadupané články na tému osobnostného rozvoja, motivácie a úvah o živote. Políčko, kam šupnúť svoju emailovú adresu, nájdeš nižšie, pod BIO-m autora. 😉

A na záver zostáva už hádam iba jediné… ŠŤASTNÉ A VESELÉ. 😉